Tak, ako Boh pri stvorení ukryl do vnútra človeka svoj obraz (Gn 1,27), tak ukryl do vnútra Cirkvi Eucharistiu.
Sviatosť oltárna následne zvnútra zanecháva svoju vlastnú podobu na Cirkvi a dáva jej akoby podiel na vlastnej „sviatostnosti”, čím sa aj samotná Cirkev stáva sviatosť v Kristovi, čiže znak a nástroj dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudstva (LG, 1; Dl 11, KKC 766). Povieme, že Eucharistia tvorí Cirkev.
Zároveň však platí aj opak. Aj Cirkev tvorí Eucharistiu.
To môžeme zvlášť pozorovať, ak kontemplujeme svätú omšu ako Máriino mystické telo.
Matka i omša – chápané ako prirodzenosť v totálnej službe nadprirodzenosti – vyjadrujú Bohu svoje áno: Služobnica Pána tak urobila pri Zvestovaní, keď vyriekla ponížený fiat – slovo pokorenia, sláviaca Cirkev tak zas robí pri liturgii, keď vyslovuje kon-sekračný fiat – slová premenenia. Teraz povieme, že Cirkev tvorí Eucharistiu…
