Iba človek, ktorý žije v ustavičnom ovzduší konverzie a hľadania Božej vôle, môže vyvolať taký obdiv a úctu ako svätý Mikuláš z Flüe (1417 – 1487). Milujúci manžel a starostlivý otec desiatich detí cíti volanie zanechať manželku i deti a úplne sa oddať Bohu v pustovníckom spôsobe života. Boží muž, vyhľadávaný pre svoju múdrosť a svätosť, sa stáva radcom chudobných i bohatých, výraznou mierou zabraňuje občianskej vojne vo svojej vlasti a prispieva k vzniku Švajčiarskej konfederácie. Je jednou z najznámejších a najvýznamnejších postáv Švajčiarska, ktorú si dodnes uctievajú ako „otca vlasti“ a obracajú sa na ňu familiárne ako na brata Klausa.
Tento strhujúci román o živote sv. Mikuláša z Flüe podáva obraz človeka, ktorého povolanie je jedinečné. Mohlo sa však naplno rozvinúť vďaka jeho obetavej žene Dorotei, ktorá dokonale rešpektovala svojho muža a bola presvedčená, že cez neho sa aj jej prihovára Boh a zjavuje jej svoju vôľu. Svätý Ján Pavol II. pri návšteve farského kostola v mestečku Sachseln, kde je Mikuláš pochovaný, vyzdvihol osobnosť Dorotey. Povedal, že jej svätosť nebola o nič menšia ako svätosť jej muža.
Úryvok z knihy
V dome rodiny Flüe Dorotea chystala vlnené pančuchy. Kľačala pred truhlicou, keď vstúpil Mikuláš. Chvíľu sa na ňu díval, obdivujúc, s akou starostlivosťou ukladá a triedi veci pre každého. Keď kontrolovala manželove pančuchy, objavila na nich dieru.
„Ešte toto treba zaštopkať,“ vraví a kladie ich vedľa seba na podlahu.
Mikuláš jej však nežne vraví:
„Nie, Dorotea, nemusíš pre mňa nič pripravovať. Myslím, že nadišla chvíľa môjho odchodu.“
Zložila, čo držala, a zdvihla hlavu. Takto kľačiac vyzerala tak žalostne, až sa Mikuláša zmocnil súcit.
„Je to nevyhnutné, Dorotea. Ty vieš, že moja láska ti zostáva.“
Dorotea namáhavo vstala. Chvíľku myslela, že odpadne, ale vzchopila sa. Môže vari prejaviť svoj vlastný zármutok, keď jeho utrpenie je tisíckrát krutejšie?
„Kedy odídeš, Mikuláš?“
Odpovedal:
„Zajtra je deň svätého Gála, ktorý sa vždy tešil veľkej úcte u Švajčiarov. Vidí sa mi, že mám odísť zajtra. Všetko je usporiadané. Máte všetko, čo potrebujete, zima vás neprekvapí a ja vám nebudem chýbať.“
„Ty mi vždy budeš chýbať, Mikuláš,“ zavzlykala Dorotea.
Díval sa na ňu, vzal jej jemné ruky do svojich mocných a povedal:
„Viem to, moja drahá priateľka. Ty si však vyplnila moju žiadosť. Pre mňa i pre teba to bude obeť celého života.“
Zložil tvár do Doroteiných dlaní a z očí mu vytryskli horúce slzy. Počula divoký tlkot jeho srdca. Bože môj, čo to za rozluka – spontánna, slobodná, a predsa taká príšerne bolestná! On sám o tom naisto nerozhodoval: vyššia moc ho vytrhla z jeho rodiny.
Keď Mikuláš znova zdvihol hlavu, nesmierny bôľ sa zračil v jeho očiach. V Doroteinom srdci sa zobudil materinský súcit s veľkou skľúčenosťou a začala nežne hladiť manželove vlasy. Keď plače Mikuláš, mocný muž, bojovník, drsný sedliak, potrebuje nehu. Jej prinesie budúcnosť dostatok času na oplakávanie tohto odlúčenia. Nemá mu vari, kým je ešte tu, poskytnúť posledné svedectvo, ktoré láska diktuje srdcu manželky: byť silnou a statočnou v týchto hodinách mučeníctva?
„Mikuláš, odvahu! Ten, ktorý ťa volá, ten ťa podrží. Ja mám deti a tiež istotu, že sa znovu stretneme v nebi. Vôbec to nebude dlho trvať: život je taký krátky!“
Mikuláš sa pomaly posadil na truhlu. Jeho tvár bola premenená. V jeho pohľade žiaril oheň, ktorý Dorotea nikdy nevidela.
„Konečne! Stalo sa! Vďaka ti, Dorotea! Sám Boh chcel, aby si sa stala mojou ženou. Ktorá manželka by bola schopná tak ako ty podržať ma a nakoniec prijať tento odchod pre spásu mojej duše?! Dorotea, ako ti len ďakujem!“
Sčervenela, zmätená a súčasne šťastná, že Mikuláš k nej cíti takú lásku a vďačnosť v tejto vrcholnej chvíli.
Potom medzi nimi zasa zavládlo hlboké ticho. Zo starej truhlice vystúpila vôňa levandule a tymianu. Dorotea pozbierala po zemi veci, čo ostali. Mikuláš tiež vstal a pohľadom prešiel po izbe.
„Hľadáš niečo?“ opýtala sa.
„Nie, chcem sa len ešte raz nasýtiť pohľadom na náš drahý domov. Chcem si navždy zachovať spomienku na dom, ktorý som postavil, aby poskytol prístrešie nášmu šťastiu.“
