Na čo Jeţiš myslel pri slovách: „Kto klope, tomu otvoria“ (Mt 7,8)?
Klopať na dvere či na srdce? Komu? Nie sebe? Nepoznáte túţbu nájsť si čas zobrať do rúk kvietok a pozrieť si ho z kaţdej strany, zvlášť tyčinku či piestik? Zadívať sa na oblohu, všimnúť si pohyb oblakov, let vtákov, letecké koridory lietadiel? Postáť na brehu a zadívať sa do pohybu vody, započúvať do ţblnkotu či všimnúť si hravosť pstruhov? Viem sa započúvať hudby a všímať si akordov, variácií, melódie, rytmu? Mám čas na čo chcem, po čom túţim? Viem rozoznať originál od gýču (napríklad v umení)? Vadí mi falošný spev? Hluk?
Vnášajme radosť do svojich komunít, do svojho okolia, podľa vzoru, ktorý nám dal Jeţiš. V tejto súvislosti si uvedomme, ţe v kaţdej komunite nastane chvíľa, ţe sa podelí obetuje a daruje - a tak bude rásť. Čím viac sa komunita zjednotí, tým viac túto jednotu, vyţaruje. Aby ju dala iným, ktorí ju ešte nepreţívajú, musí ju do istej miery stratiť... Preto posiela niektorých svojich členov inam vytvárať ďalšie siete lásky a radostné spoločenstvá. Toto je zmysel ţivota - šíriť sa ďalej...
Kaţdý vývoj so sebou prináša chvíľu, keď sa objavia kvety a neskôr plody. A tieto kvety a plody zasa obsahujú semienka nového ţivota. Komunite, ktorá si ţiarlivo drţí svojich členov a nechce ich pustiť do tohto jedinečného diela plodenia, hrozí, ţe zahynie. Ak v pravej chvíli nebude smerovať k väčšiemu dávaniu sa, ustrnie a stane sa neplodnými konármi, z ktorých uţ ţivot nebude prúdiť. Buďme veľmi opatrní, ak odmietame uposlúchnuť Boţiu vôľu, sprostredkovanú vyššími predstavenými, ktorá nám určuje odísť do inej komunity. Dajme pozor, aby sme nepremeškali pravý čas zrodenia nového ţivota.
To isté platí aj pre predstavených, ktorí majú vo svojich komunitách nenahraditeľné články, ktorých sa nechcú zrieknuť, aby mohli niesť Kristovu radosť inam...
