Luisa Piccarreta (23. apríl 1865 – 4. marec 1947) bola útla žienka z južného Talianska, ktorá spoznala strasti početných epidémií a dvoch svetových vojen.
Svoje srdce premenila na priestor bezo zvyšku obývaný Bohom. Bola vtiahnutá do veľkého tajomstva, ktoré ju nekonečne presahovalo, bola pozvaná „žiť v Božej vôli,“ čo znamená prežívať svoj život ako Ježiš Kristus, ktorý nám takýmto spôsobom priniesol večný život.
Mala upierať svoj pohľad na nazaretský domček a uvažovať, či jej skutky zodpovedajú skutkom Svätej rodiny, v ktorej sa všetko robilo s láskou.
Kniha Luisa Piccarreta: Slnko mojej vôle je životopisom tejto talianskej mystičky, ktorý čerpá z jej zápiskov i zo svedectiev ľudí, ktorí ju poznali. Jej hlboké svedectvo nám ukazuje dynamizmus Božieho milosrdenstva, ktoré nás priťahuje k najhlbšej možnej jednote s ním, aby premieňalo naše srdcia na prameň živej vody, tryskajúcej v prospech všetkých. Neustále rozjímanie o Ježišovom utrpení ju viedlo k tomu, že sa pripodobnila Kristovi až po úplné obetovanie sa Otcovi za dobro všetkých ľudí.
Z „knihy kríža“ sa dozvedela, že žiť v Božej vôli nie je vykonávaním zvonka uložených príkazov, ale darom, okolo ktorého treba sústrediť celý svoj život. Vidíme ju sedemdesiat rokov pripútanú na lôžko utrpenia, ako prostredníctvom jednoduchého života kresťanskej laičky, zamestnanej skromným paličkovaním, spojená s Cirkvou neochvejnou poslušnosťou svojim spovedníkom vytvorila veľkolepé dielo lásky ku všetkým stvoreniam.
