Hymnus na lásku - Niagarský vodopád živej vody, nezastaviteľný, krásny a silný, alebo svadobná báseň, ktorá nám v sobotu poobede spod nalíčených viečok spoľahlivo vytlačí dve slzy? Obohratá pieseň alebo mocné slovo, ktoré ako pevný základ udržuje a narovnáva naše životy? Opýtajme sa naň Maxa Lucada. Prečo jeho? Lebo sa už nevie dočkať okamihu, keď z našich sŕdc zmetie prach a predstaví nám lásku osobnú, mocnú, vášnivú, ponúkanú zadarmo všetkým, čo otvoria prítoky a odtoky svojho srdca - lásku hodnú dávania.
Vytráca sa vám láska? Zdá sa nám ťažké milovať? Len s ťažkosťami odpúšťame ľuďom navôkol? Trpezlivosť sa stáva ohrozeným druhom? Láskavosť zabudnutou cnosťou? Ak áno, je možné, že sme zabudli na jeden krok – na základný a prvý krok. Byť milovaní.
Boh ma miluje. Osobne. Vrúcne. Vášnivo. Iní mi tiež sľúbili lásku, no zväčša ma sklamali. Boh mi ju sľúbil a sľub dodržal. Miluje ma láskou, ktorá nikdy nesklame. A jeho láska – ak jej dovolím – ma môže naplniť láskou hodnou dávania.
