Prečo stopovanie? Už ani sám poriadne neviem. Najprv to voňalo dobrodružstvom, adrenalínom, zaujímavými cestami a stretnutiami... Potom možno to bola provokácia sebe samému, vyjsť zo seba, zariskovať, skúsiť niečo iné v sebe nájsť... potom – a to sa mi možno stalo podstatou – na chvíľu cítiť blízkosť neznámeho človeka ako svojho blížneho, ktorý gestom
služby ukázal lásku. Obyčajne neobyčajnú lásku. Vo všednosti a nevšednosti cesty. Akoby zjavenie. Boží dotyk. Pero Umelca, ktoré v čase kreslí ťahmi večnosti na listoch očakávania a túžby...
Teraz už toľko nestopujem. Zlenivel som. Chýba mi však tá vôňa ciest do neznáma s príbehmi bez predvídateľnosti... Ale ten čas tam na tých cestách spolu s toľkými rôznymi ľuďmi mi bol nesmiernym darom. Milosťou. Prekvapením. Darom. A voči daru túžim byť otvorený. A tak čakám. Na cestu. Na niekoho, kto možno bude rád tráviť trocha času pri „spovedi“ s rozhrešením od kňaza stopára. Pokoj s vami. +
Don Róbert Flamík
