Ako vo všetkých svojich románoch o veľkých svätcoch Cirkvi, Luis de Wohl aj v tomto diele vyšíva z nitiek násilia, lásky a zbožnosti spletitý pestrofarebný gobelín, cez ktorý historicky presne prerozprával príbeh svätého Benedikta (480 – 547) a búrlivej doby, v ktorej žil. Autor zavedie čitateľa do domu popredných rímskych občanov, filozofa Boethia a jeho manželky Rusticiany, ale aj na dvor ostrogótskeho panovníka Teodoricha a jeho dcéry, budúcej panovníčky Amalasunty. Autor veľmi realisticky a pútavo vykresľuje vzťah medzi ostrogótskymi okupantmi Itálie a hrdými Rimanmi, neznášajúcimi nadvládu barbarov. To neraz viedlo k nedôvere a podozrievaniu, čoho obeťou sa stal aj Boethius a jeho svokor, známy patricij Symmachus. Oveľa intenzívnejší záujem však autor zameriava na Benedikta a jeho prvých spoločníkov, ktorí sa stávajú piliermi rodiaceho sa západoeurópskeho mníšstva. V knihe spoznávame všetky miesta Benediktovho pôsobenia, jeho prvých žiakov, ale aj jeho zázraky a silu v boji proti mocnostiam zla v zanikajúcom pohanstve.
Úryvok z knihy
„Brat Maurus!“ ozval sa opátov hlas ako šľahnutie bičom. „Placidus sa topí v jazere. Stiahol ho prúd. Bež ho zachrániť. Utekaj!“
Maurus bežal. Rútil sa chodbou – dvaja bratia sa mu ledva stihli uhnúť –, vrazil do dverí, ktoré sa dokorán otvorili, a uháňal k jazeru. Nad ničím nešpekuloval. V tejto chvíli bol stelesnením opátovho rozkazu, ktorý ho hnal vpred. Letel, akoby ho unášala víchrica.
Už videl chlapcovu hlavu, malú čiernu vec, čo sa ďaleko v jazere ponárala a vynárala, a hnal sa za ňou ako pes za kusom mäsa, ako volavka, čo sa rúti na svoju korisť. Chlapcova hlava sa približovala, už je blízko, už je pred ním, stačí sa k nej skloniť. Skloniť? Odrazu precitol a v panike si uvedomil, že sa stalo čosi nemožné. Je na vode, no nie je v nej. V tej istej chvíli pocítil, ako mu studená voda zalieva telo, a chlapcova hlava sa mu stratila z dohľadu.
No opäť sa vynorila a Maurus vedel, že príkaz stále platí. Vrhol sa vpred ako losos a chmatol chlapca za vlasy; hodil sa na chrbát a chlapcovo telo si vytiahol na seba; bolo také ľahké, ako keby vôbec nič nevážilo. A začal vystrašený a zmätený plávať k brehu.
O štvrťhodiny neskôr sa spolu s Placidom, obaja bledí a vysilení, rozprávali s opátom.
„Stratil som jeden z našich džbánov,“ vyznal Placidus. „Brat Cellerarius ma poslal po vodu a džbán sa mi vyšmykol z ruky. Keď som sa ho pokúšal chytiť, spadol som do jazera.“
Benedikt prikývol. „Strach, čo si zažil, bol dostatočným pokáním, ale musíš sa naučiť sústrediť na úlohy, čo dostávaš.“
„Áno, otec opát.“
Maurus chcel niečo povedať, ale nemohol. Znova sa o to pokúsil a zasa nič. Napokon sa mu podarilo vyriecť: „Niečo sa mi stalo, otec opát.“
Benedikt trpezlivo čakal.
„Ja... ja som... kráčal...“ Maurus zabojoval zo všetkých síl. „Kráčal som... po vode,“ vyhŕklo z neho.
Benedikt na to nepovedal nič.
„To ste mi urobili vy,“ zabľabotal Maurus.
„Bol si poslušný,“ povedal Benedikt. „Boh dobrých odmeňuje.“
Ale Maurus na protest zdvihol ruky. „Ja by som to inak nedokázal,“ povedal celý roztrasený, „sám určite nie. Nikdy... nikdy som... nič také nerobil a ani teraz som to vlastne neurobil ja; viem, že nie, pretože som o tom doposiaľ ani len nerozmýšľal. Ako keby som to nebol ja, otec opát, boli ste to vy. Vy ste mi rozkázali urobiť to, vy ste mi...“
Placidus dodal tenkým chlapčenským hlasom: „Viem, že ste to boli vy, otec opát. Ja totiž neviem plávať. Topil som sa a vy ste ma vytiahli nad hladinu. Po celý čas som nad sebou videl váš habit.“
Obaja sa pozreli na Benedikta; oči im žiarili.
Priložil si prst k ústam a oni nachvíľočku uvideli to, čo malo možnosť vidieť iba zopár ľudí: jeho úsmev plný nehy a radosti.
